História

Najstaršie stopy osídlenia Hontu siahajú do staršej doby kamennej – paleolitu. V strednej dobe kamennej – mezolite (8200-5000 rokov pred n. l.) začali ľudia viac vyhľadávať  vyvýšené miesta. Zakladali si osady pri brehoch riek a jazier, kde mohli loviť menšie zvieratá a ryby. Na Honte sa našli dôkazy osídlenia z mladšej doby kamennej – neolitu (5000-3200 pred n. l.). Ľudia už vyrábali prvú keramiku, opracúvali prvé kamenné nástroje, no a bohaté ložiská rúd v Štiavnických vrchoch podporili osídľovanie tohto kraja. Na počiatku to bola skupina Kosihy-Čaka, potom ľud s havantskou kultúrou a ďalej ľud s maďarskou kultúrou. Tí už budovali opevnené osady a venovali sa kovolejárstvu, hrnčiarstvu a opracovaniu kostí. V strednej dobe bronzovej bolo územie osídlené viacerými kultúrami súčasne.

V staršej dobe železnej (asi 700-500 pred n. l.), halštadskej, sa v Štiavnických vrchoch ťažili železné rudy. Na celom území Hontu sa našli nálezy skupiny Szentesvekerzug, ktorá sem priniesla hrnčiarsky kruh. Túto skupinu vystriedali etniká Keltov, ktorí osídlili najmä úrodné nížinné oblasti. Venovali sa remeslám ako železiarstvo, kováčstvo, hrnčiarstvo a objavili sa už aj prvé mince. V roku 9 pred n. l. obsadili rímske légie celé územie pravého brehu Dunaja a asi roku 6 n. l. po prvý raz vstúpili na územie Slovenska. Koncom 4. storočia sa rozpadla Rímska ríša a na územie Hontu prišli nové etniká, najmä Góti a Húni. V tomto nepokojnom období vznikli aj spečené valy, ktoré sa ťahajú od Dunaja pozdĺž západného brehu Ipľa až k Sitnu. Mali asi funkciu ochrannej hrádze proti útokom nomádskych jazdeckých kmeňov.

Okolo polovice 6. storočia začali do Karpatskej kotliny prenikať z oblasti centrálnej Ázie kmeňové zväzy kočovných Avarov. V druhej tretine 7. storočia sa sformoval kmeňový zväz Slovanov – Samova ríša. Osídlenia chotára Zemianskeho Vrbovka v 7. storočí dokladá nájdený poklad, v ktorom boli mince Konstanta II. (641-668) a jeho syna Konstantína IV. Pogonata (668-685). 

V 9. storočí vznikla Veľkomoravská ríša, ktorá na území Hontu pretrvala aj počas 10. storočia. Koncom 10. storočia uhorský kráľ Štefan I. rozmnožil okrem iných aj majetky veľmožského rodu Huntovcov na Ipli. Veľmož Hunt dal na severnom okraji pohoria Börzsöny postaviť hrad Hont, ktorý sa stal administratívnym centrom župy a on sa stal prvým županom na rozsiahlom území medzi Hronom a Ipľom, ktoré bolo pomenované Hontianska stolica. 

Prvý písomný doklad z roku 1285 uvádza, že obec Zemiansky Vrbovok patrila panstvu Čabraď, neskôr bola vlastníctve pevnosti Bzovík. 

Bitka pri Moháči (1526) otvorila Turkom cestu do Uhorska, čo malo katastrofálne následky aj pre Hontiansku stolicu. Dobytie Ostrihomu (1543) a Novohradu (1544) znamenalo začiatok pustošivých tureckých nájazdov do južných slovenských stolíc vrátane Hontianskej, ktoré trvali nepretržite počas 16. a 17. storočia až do konca osmanskej nadvlády v Uhorsku. Obec veľmi trpela počas tureckej okupácie, keď patrila novohradskému sandžaku. Hranicu tvorili obce Lišov, Počúvadlo, Sebechleby, Hontianske Nemce, Sitnianska Lehôtka, Kráľová, Bzovík a Senohrad. Každý majiteľ domu platil Turkom 50 akčí (akča = najmenší druh tureckých peňazí do roku 1585. 60 akčí bol 1 dukát, alebo 2 florény -stredoveký peniaz razený vo Florencii). Richtári, výbercovia daní a pravoverní moslimovia platili len polovicu. Chudobní boli čiastočne oslobodení od platenia daní a vdovy platili 6 akčí. 

30. marca 1562 tiahol župan Ján Balaša cez chotár obce s vojskom zhromaždeným v Krupine na Sečiansky hrad. Výpad Turkov v roku 1569 narobil v obci veľa škody a ani ďalšie roky neboli bez útrap. Od začiatku 17. storočia okrem Turkov bola oblasť poznačená stavovskými povstaniami, reformačnými a protireformačnými hnutiami. Postavenie evanjelickej cirkvi sa upevňovalo a viedlo k rekatolizačnému hnutiu, ktoré sprevádzalo násilné odoberanie chrámov a vyháňanie evanjelických kňazov a učiteľov. V roku 1715 mala obec 11 poddanských domácností a 11 opustených domov, v roku 1720 tu bolo už len 6 domácností. Osadu postihlo množstvo katastrof – v r. 1735 cholera, 1850 zhorela dolná časť dediny, r. 1894 ostatná časť dediny, r. 1919 pribudol šarlach. Posledný oheň bol roku 1911, kedy zhoreli 3 domy. Umiestenie obce medzi kopcami, potvrdzujú aj názvy honov, ktoré sa zachovali až dodnes – Starý háj, Veľký háj, Palova roveň, Dúbrava, Za Rúbaniskom. V 20. rokoch 19. storočia bola v obci zriadená cirkevná škola, kde sa v roku 1936 učilo 42 žiakov. V tomto období žilo v obci 280 obyvateľov. Škola bola neskôr zatvorená pre nedostatok žiakov. Počet obyvateľov klesal z dôvodu  odchodu za prácou do blízkych miest. Veľa škody taktiež zapríčinila II. svetová vojna, počas ktorej bola dedina sedem týždňov vo frontovej línii. Nemci prišli do dediny 10.12.1944 a bola oslobodená 22.2.1945 rumunskými vojakmi. Následky boli hrozné, polovica dediny bola vypálená a domy poškodené. Po skončení vojny obyvatelia opravovali domy, obrábali polia a postupne obnovili život v obci. V súčasnosti v obci žijú prevažne starší obyvatelia, mladší odišli alebo odchádzajú do miest za prácou a staré usadlosti sú využívané na rekreačné účely.