Povesť o vzniku obce Zemiansky Vrbovok

Pyšná mladá manželka pána Čabradského hradu záhadne zmizla. V susedných panstvách si pošuškávali o tom kadejaké dohady a nimi zaháňali nudu večerných zábav. Poddaných, zmorených celodennou drinou, z toho hlava nebolela. Prišlo to jedným uchom dnu a druhým von. Mali svoje starosti, biedy a trápenia vyše hlavy, s nimi aj zaspávali.

To júnové ráno, ako každé iné, len čo dokiríkal kohút, ozýval sa osadami v pleskote korbáčov krik drábov.

„Na panské! Na panské!“

Rozospatí chlapi zvesili kosy a kráčajúc mlčky, dosnívali svoje sny. Cestou na panské lúky sa k nim pripájali kosci zo susedných osád. Ani im nebolo do reči, len tak mykli bradou nahor namiesto pozdravu a spolu postupovali vpred so zvesenými hlavami. Aj dráb neskôr len korbáčom ukazoval , ktorí chlapi sa majú oddeliť na jednotlivé pridelené lúky.

Zašuchotali kosy v tráve, a kosci, akoby osviežení rosou, celkom zabudli na spánok. Pozdravilo ich slnko spoza hory, keď Paľo po zákose¹zvolal:

„Chlapi, pozrite, to ste ešte nevideli!“

Po jednom prichádzali.

„Íha, toľká žaba!“ zhíkol Ďuro. „Takú som ozaj ešte nevidel!“

„Ropucha²je to, a ako po nás gúli očiskami, ešte nám počarí,“ mudruje Ondro z Drieňova.

Zabijeme ju, nezaprie v sebe raubšica³Števo. Po bútľavých stromoch v Kozom Vrbovku mal poskrývané také flinty, o akých vojaci ani nesnívali, ale keď zafúkal do brezovej trúbele⁴, pobalamutil jeleňa pri ručaní. Vedel, kde vychádzajú diviaky, kam ísť na šnepy⁵.

„Zabime!“ súhlasili chlapi so známym odborníkom na zabíjanie a už sa zahnali po žabe kosiskami⁶.

„Nie, život ste jej nedali, preto jej ho ani neberte!“ zastal im cestu Jano. Položil si žabisko na dlaň a druhou ju hladil. „neboj sa, nedovolím aby ti ublížili!“

Len čo to dopovedal, žaba zoskočila Janovi z dlane a premenila sa na krásnu ženu.

„Vďaka šľachetný mladík za odkliatie, odmena ťa neminie,“ a vo víre vetriska z čista jasna zmizla.

Zo zdesených koscov sa prvý prebral Paľo: „Pokoj s nami a zlô preč!“ prežehnal sa.

„To nebude dobrô, iste je v tom dáka čertovina,“ zádrapčivo zagánil Ďuro.

„Možno áno, možno nie,“ pokojne prehodil Drieňovčan. Jano zarazene mlčal. Natiahol ruku za oselníkom7, učupil sa obďaleč a klepotom kladivka zaháňal strach pri naklepávaní kosy. O chvíľu prišli ženy s hrabľami, aby rozhrnuli nakosenú trávu. Slnko vysalo z nej rosu a zakrátko sa už dielom rozlievala omamná vôňa sena. Jazýčky hrabačiek boli zdatnejšie ako najlepší bubeník. Celé okolie Krupiny zaplavili reči o žabe, ktorá sa premenila na krásnu ženu, ba podaktorí aj obviňovali Jana z bosoráctva.

Nestačili však reči o žabe utíchnuť, už nad chalupy letel chýr z hradu, že sa nečakane vrátila pani, ktorú pokladali za mŕtvu.

Tentoraz drábi neprišli do osád vyháňať na panské, ale vyhlasovali, že všetci kosci majú prísť na nádvorie hradu.

Mladá pani Čabraďského hradu sa prihovorila koscom:

„Za svoj život ďakujem koscovi, ktorý ma ochránil, keď ma ostatní chceli zabiť. Žiadam toho smelého šuhaja, aby vystúpil do popredia, kým zídem dolu!“

„Ktorý je to? Kto to je?“ obzerali sa nechápavo tí, čo príhodu nezažili.

„Je to Jano Matúšovie,“ odpovedali im kosci z lúky, vidiaci premenu žaby. „No choď Jano, vystúp z radu!“ pobádali ho.

Otáľavo postúpil vpred, ako prichádzala pani.

„Áno, to je môj záchranca!“ bozkala na čelo prekvapeného skromného mládenca. „Nenávideli ma závistliví ľudia, prekliali na žabu a siahli na život. On,“ukázala na Janka, „vystavený hanbe druhov, ma vzal do rúk a nežne pohladil- Vtedy vlial do mňa ľudskú silu, a premenila som sa, vďaka nemu zase na ženu. Keď mu pred vami ďakujem za záchranu života, povyšujem ho do zemianskeho stavu! Odteraz bude nielen požívať všetky výhody, ktoré tomuto stavu patria, ale poverujem ho šoltéskou úlohou. Založí dedinu, v ktorej budú bývať len zemani!“

Pribehli krajčíri, premeriavali Jána Matúšovie a ešte nikdy tak rýchlo nešili ako teraz. Za hodinu stál nový zeman pred paňou.

„Pristane ti nový šat,“ vítala ho. „Tu máš písmo o prijatí do stavu zemianskeho, vyber si miesto, kde by mala stáť tvoja dedina!“

„Úprimne ďakujem, vznešená pani!“ hlboko sa uklonil Jnako a prebral písmo.

Odišiel na miesto, kde stojí dnešný Zemiansky Vrbovok. Ten sa stal bydliskom mnohých zemamov.

1 zákos-záber kosou

2 ropucha zelená(Bufo viridis), žaba väčších rozmerov

3 raubšic-pytliak, náruživo poľujúci bez povolenia

4 trúbeľa-niečo duté a podlhovasté, čo má podobu valca

5 šnep-bažant obyčajný(Phasianus colchicus)

6 kosisko-dlhá drevená rúčka kosy

7 oselník-nádoba,v ktorej má kosec oslu s vodou, puzdro na oslu, zavesené na opasku

ZDROJ: Pinka, Ján M.-Kuka, Pavol, Pod Poľanou v Honte.2.zv.-Bratislava,1993,s.238-341